Ak dávame niečomu energiu, malo  by to byť správne vynaložené úsilie.
Napríklad taká nenávisť…
Tú sýtime celkom často. Sýtime ju voči krivdám, voči tým, ktorí nám ublížili, i voči tým, ktorí nekonali podľa našich predstáv.

Zmierenie sa s danými skutočnosťami i s minulosťou, odpustenie sebe, iným, i okolnostiam, často nebýva tak jednoduché a plné toľkého úsilia, ako už spomínaná nenávisť.

Každý z nás si nesie svoje osobnostné zrkadlo. Nemyslím však to, v ktorom si dennodenne aplikujeme nános, ktorým prekrývame svoju tvár, aby sme zakryli svoje osobnostné nedostatky pred svetom.
Myslím to skutočné, hlboko uložené v našom vnútri, kam sa nám veľmi nechce pozerať.
Býva  zafarbené nenaplnenými očakávaniami, túžbami, snami, frustráciou, hnevom, krivdami, klamstvami, sklamaniami…
Avšak práve tento obraz, skrytý, nenápadný a hlboko potláčaný je tým, ktorý by sme mali zveľaďovať najviac. Svoju vlastnú česť.

Ak by sme úsilie, ktoré  vynakladáme na to, aby sme hodnotili iných, presmerovali na zveľadenie svojej vlastnej osobnosti i charakterových čŕt, presmerovali by sme sa k správnejším rozhodnutiam.
Ak by sme si poupratovali iba pred svojimi vlastnými dverami, tak budeme mať všade a všetci čisto.

Viem vymenovať stovky okolností, ktoré ma naštvali, sklamali, kto sa ako zvláštne správal, čo hlúpe povedal a zlé urobil. Kto to bol, kedy, kde, prečo, ako.
Medzitým je však náš osobnostný rast- charakterový i ľudský – v nedohľadne.
Zostalo nám pár sekúnd aj na vďačnosť?

Hlboké pravdy bývajú väčšinou vždy jednoduché.
Smerujú k pokore a priznaniu si vlastných chýb.
Nie k priznaniu chýb tým druhým.

napísala Peťa G