Šesťročný chlapec  nám dal krásne vysvetlenie. Prečítajte si príbeh od veterinára:
„Ako veterinárny lekár som bol prizvaný na vyšetrenie desaťročného írskeho chorého vlkodava. Jeho majitelia- manželia so šesťročným synom- boli na psa veľmi naviazaní. Ich pes umieral na rakovinu a jeho majitelia dúfali v zázrak.

Oznámi som rodine, že psovi sa už nedá pomôcť a navrhol som, že eutanáziu vykonáme u nich doma.
Rodičia chceli, aby pri uspaní ich psa bol aj ich 6-ročný syn, pretože vnímali, že by sa mohol z tejto skúsenosti niečo naučiť.

Ďalší deň, keď som videl, ako sa okolo psa zhromaždila jeho rodina, v hrdle som mal hrču a chcelo sa mi plakať.
Ich 6-ročný syn bol ale pokojný, posledný krát hladkal svojho starého psa. Chvíľu som uvažoval, či pochopil, čo sa ich psovi o malú chvíľu stane. O pár minút ich pes posledný krát pokojne vydýchol.

Zdalo sa, že malý chlapec prijal psov odchod bez akýchkoľvek ťažkostí. Na chvíľu som potom zostal s rodinou a rozprávali sme sa o tom, aké je smutné, že psy sú s nami len krátky čas.

Malý chlapček celý čas potichu počúval a zrazu povedal: „Ja viem, prečo je to tak.“ Boli sme zvedaví na jeho reakciu, ale to, čo povedal, nás naozaj ohromilo.
Povedal:
„Ľudia sa narodili, aby sa naučili ako žiť dobrý život. Napríklad ako všetkých milovať a byť na každého dobrý a milý. Psy sa však už takí narodia, nemusia sa to učiť.
Preto tu nemusia byť tak dlho, ako my ľudia.“